Ako malý chlapec som chcel byť kozmonautom, smetiarom, ministrom zahraničných vecí, zlatokopom na Aljaške, doživotným rentiérom (keď mi strýko Karol vysvetlil, čo to je) a neskôr gynekológom. :)

Po ukončení Strednej poľnohospodárskej školy som pochopil, že jediná šanca, ako byť čímkoľvek, je stať sa hercom! Mám totiž ten hlavný predpoklad – „chronický nedostatok hanby“.

Po maximálne bohémskom živote v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, kam som sa dostal na konkurz, som získal „divadelných rodičov“ Kvetku a Jožka Stražanovcov. Práve oni ma poslali študovať herectvo na VŠMU. S hereckými pedagógmi Štefanom Kvietikom a Emilom Horváthom to bola úžasná cesta...

Neskôr som prežil viac ako dvadsať rokov v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

Dnes, už na „staré“ kolená, si pracovný kalendár organizujem sám tak, aby mi zostal čas aj na odovzdávanie skúseností z javiska mojim študentom na konzervatóriu.

Počas všetkých tých krásnych rokov v divadle som zistil, že najťažšie je divákov rozosmiať. Myslím si, že som našiel spôsob... a to ma robí šťastným.